Pozorne sa zahľaďme na Kristovu krv a spoznáme, aká je vzácna Bohu, jeho Otcovi, lebo bola vyliata pre našu spásu a celému svetu priniesla milosť pokánia. Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie“ všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili. Jonáš ohlásil Ninivčanom pohromu; ale oni robili pokánie za hriechy, modlitbou uzmierovali Boha a zachránili sa, hoci nepatrili do Božieho ľudu.

Iba skutočne pokorný človek
je schopný skutočného pokánia.
Iba taký bude spasený.
Nik iný sa do neba nedostane...

Pokorných ľudí dnes nevidno, pokorných ľudí sme vytlačili na okraj našich životov a to spôsobom života, aký sme sa rozhodli v tejto modernej dobe viesť. Pokora sa už nenosí, jednoducho vyšla z módy. Módny človek je človek sebavedomý, ktorý vie, čo chce, ktorému nešľapú po hlave iní ale naopak, on kráča po chrbtoch iných vyššie a vyššie.

Je mnoho hriechov a nerestí, ktoré nepovažujeme za obzvlášť zlé, či veľmi nebezpečné. A predsa nás môžu postupne nahlodávať a nakoniec tak spútať, že už nenájdeme cestu von z ich smrtiaceho náručia. Sú to také duchovné vírusy alebo baktérie, ktorým sa dobrovoľne otvárame každý deň, ničím sa nechrániac pred ich vstupom do našej duše. Sú príliš malé a nenápadné, aby sme si ich všimli a označili ich nálepkou: „Nebezpečné! Pozor!“ Postupne nás však začnú nahlodávať a ak nepodstúpime rýchlu protiakciu, aby sme ich zničili alebo vyhodili z duše von, môžu vyvolať úplné odstavenie celého organizmu – duhovnú chorobu, z ktorej sa nemusíme tak rýchlo a ľahko dostať.

Na počiatku Boh stvoril človeka úplne čistého ako kryštál. Vo svetle Boha tento kryštál, tento nádherný diamant žiaril neopísateľnou krásou – koniec koncov, bolo to veľdielo, vrchol stvorenia. Nie všetci anjeli však naň hľadeli s obdivom a úžasom. Boli aj takí, ktorí znenávideli Boha a všetko, čo stvoril a teda znenávideli aj človeka a postarali sa veľmi jednoducho o to, aby tento diamant vyhasol a stratil svoju krásu.

Boh sa teda rozhodol zachrániť človeka, ktorý sa dobrovoľne od neho vzďaľoval. Nemohol nechať nádherné dielo svojich rúk len tak sa bez žiadnej pomoci stratiť navždy v tme a v zatratení ďaleko od svojho milovaného Stvoriteľa. A tak vymyslel geniálny plán. Podľa mňa ho mal vo svojej mysli už veľmi dávno, keďže vo svojej vševedúcnosti vedel, ako to všetko skončí, ak stvorí tak nádhernú ale predsa len slobodnú bytosť, akou bol človek. Už pri odchode človeka z jeho prítomnosti – padajúceho v temnotu, vzďaľujúceho sa od neho – Lásky – stihol ho v tej rýchlosti ešte ubezpečiť, že to nejako vyrieši, že pošle Spasiteľa a ten ho znovu vráti späť k nemu – Láske a človek opäť bude šťastný a milovaný. Nikto z ľudí však ani len netušil, že tým Spasiteľom bude jeho jediný milovaný Syn...

Už vieme, že Boh – Otec poslal svojho milovaného jediného Syna z lásky a on slobodne z lásky prišiel, aby zachránil ľudstvo. Prečo ale musel taktýmto spôsobom zachraňovať človeka? Príčina, prečo musel Ježiš ako Syn za nás trpieť teda nie je v Bohu – v jeho hneve, ale v nás - v niečom, do čoho sme sa my ľudia dobrovoľne namočili, zaplietli a čo nás odnášalo a ešte aj dnes odnáša od Boha ďaleko do tmy, prázdna a chladu. Tou príčinou je v hriech. Nebolo teda inej cesty.

Mnohí neveria v zmŕtvychvstanie Krista. Považujú ho iba za halucinácie apoštolov, ktorí si všetko vymysleli, pretože boli veľmi smutní a skleslí zo smrti svojho majstra a z nevyplnených túžob po jeho kráľovstve, o ktorom toľko rozprával. Nuž a aby všetko tak povediac zamietli pod koberec, začali hovoriť, že to kráľovstvo to Ježiš uuurčite myslel také iné napríklad duchovné kráľovstvo a Ježiš normálne ožil, ale už v takom inom tele, ktoré mohlo prechádzať cez zatvorené dvere, mohol sa zrazu vypariť a zmiznúť a videli ho iba vyvolení, nie všetci ľudia. Jednoducho z dobrého človeka Ježiša apoštoli svojimi túžbami vytvorili sci-fi fantazijného supermena v nejako novom duchovnom svete.

O Ježišovej smrti teda už pochybnosti viac-menej rozptýlili dôkazy, ktoré sme uviedli v predchádzajúcej časti a tentoraz by som sa chcel spolu s vami pozrieť na dôkazy Ježišovho zmŕtvychvstania. Samozrejme, ako vždy nepôjde o 100%-né dôkazy, pretože v momente zmŕtvychvstania v noci zo soboty na nedeľu nikto z ľudí v hrobe, okrem Ježiša nebol. Preto nám môžu o Ježišovom zmŕtvychvstaní hovoriť iba neskorší svedkovia prázdneho hrobu a to, ako to v hrobe vyzeralo po odvalení kameňa. Poďme teda na to.

Načože je svätým naša chvála, načo naša oslava, načo aj táto naša slávnosť? Načo sú pozemské pocty tým, ktorých podľa pravdivého Synovho prísľubu poctil nebeský Otec? Načo sú im naše chválospevy? Svätí nepotrebujú naše pocty, ani z našej nábožnosti nič nemajú. A že uctievame ich pamiatku, to je v každom prípade v našom záujme, nie v ich. Ja cítim, priznávam sa, že sa pri tejto spomienke rozpaľuje vo mne silná túžba.

Ponúkame vám krásnu modlitbu sv. Mechtildy za duše v očistci...