Dnes som na ruskej internetovej stránke www.katolik.ru našiel jednu správu, ktorá informuje o akcii českých katolíkov – svedectvo viery známych osobností. Zaujímavý projekt už len z toho pohľadu, že sa deje v nám blízkych Čechách, a potom i v krajine, ktorú pokladajú za najateistickejšiu v Európe. Na stránke www.jsemkatolik.cz zopár známych, i neznámych, no spoločensky úspešných ľudí, sa nebojí verejne povedať: „Som katolík, a som na to hrdý.“

Niekde sa raz objavila správa, že každý smiech predlžuje život človeka o sedem sekúnd. Tak sme ako deti po každom smiechu rátali, o koľko sekúnd dlhšie budeme žiť. Nevyšlo by to na veľa, ale nám to pomáhalo čím dlhšie byť veselými.
Smiech je akousi nevyhnutnou časťou života. Ľudia tak vyjadrujú svoju spokojnosť, šťastie. Každá príjemná spoločnosť sa nesie v jeho duchu, s povznesenou náladou, príjemnými rozhovormi, priateľstvom. Smiech tak môže navádzať človeka k Bohu; nie len smútok, kedy nutne potrebujeme pomoc. Pomáha uvedomiť si, že Bohu treba aj ďakovať za toľko darov, toľkých ľudí, ktorých máme.

Mnohým je toto meno známe. Ide o postavu z ruskej rozprávky, múdru a krásnu devu. U nás sa tento titul používal pre ľudí, ktorý všetko vedeli a do všetkého mali čo múdre povedať. Myslím, že v každej spoločnosti sa nájde takýto typ.

Niektorí sú ozajstní mudrci, polyhistori s veľkým intelektom. Ale ostatní patria skôr ku skupine domácich vševedov.

Na týchto ľuďoch nie je nič zlé, máme ich radi, lebo sú to často naši blízki; vadí nám len ich ustavičné radenie, akoby nikto, okrem nich, nič nevedel. A to je problém, ktorý by si mali priznať, lebo je na ich škodu.

Aj “najväčšie” osoby sveta môžu čo to prestreliť. Albert Einstein bol teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky. Práve z kvantovej fyziky a jej teórii vám poskytnem zopár naozaj zaujímavých informácií.

Už takmer storočie žijeme v kvantovej ére: v čom táto nová koncepcia zmenila chápanie vecí, ktoré nás obklopujú v každodennom živote? Vezmime si náš kľúč: to, čo sme sa dozvedeli, nás núti prijať predpoklad, že ide o kľúč zložený z entít, pochádzajúcich z iného sveta – z nekonečne malého sveta atómu a elementárnych častíc. Ako však skĺbiť vývoj našich teoretických znalostí so skúsenosťou, ktorá pramení z každodennej reality?

Konečne sme dosiahli poslednú hranicu: tajomnú ohradu toho, čo nazývame hmotná skutočnosť. Čo je však za ňou? Nepochybne nič. Či skôr: nič ohmatateľné.

Po tom, ako sme sledovali dlhú cestu života od prvých organických molekúl až k človeku, znovu stojíme pred nevyhnutnou otázkou: je kozmická evolúcia, ktorá viedla až k človeku, ovocím náhody, ako sa nazdával biológ Jacques Mond, alebo je zapísaná vo veľkom univerzálnom pláne, ktorého každý prvok musel byť presne vypočítaný? Je za tým, čo nechápavo nazývame náhodou, akýsi skrytý poriadok?

Pokoj? Nie za každú cenu.

Pre kresťanov je samozrejmé, že svoju vieru, náboženstvo chápu ako postoj pokoja a mieru, keďže jeho základom je Evanjelium, teda Radostná zvesť. A predsa to nie je vždy tak. Neveriaci a odporcovia Cirkvi majú hneď výhradu z minulosti – križiacke výpravy, inkvizícia a pod., ktoré ten pokoj a radosť veľmi nepriniesli. Ale to je nepokoj zapríčinený ľudskými hriechmi.

Obdobie pred parlamentnými voľbami je plné videoklipov, bilbordov a iných reklamných pútačov, snažiacich sa pritiahnuť pozornosť voličov k tej, či onej politickej strane. Za 20 rokov demokracie sa mnohým táto možnosť výberu, ako aj politika sama, či jej zákulisie, sprotivilo, preto k voľbám pristupujú ležérne. Spoločne sa teda zamyslime, aký význam má politika pre kresťana, akú úlohu vypĺňa v jeho spoločenskom živote a ako sa má on k nej (či k nim – politikom) postaviť.

Predstavte si, milí čitatelia, jedno jarné, či letné nedeľné popoludnie v jednej zo slovenských obcí. Okolo 14-tej sa menšie či väčšie skupinky ľudí berú jedným smerom. Možno niektorí na nešpor v kostole, ale to hlavne staršie žienky. No mužské skupinky majú iní smer. Nie je na tom nič zlé, veď povinná je len omša a taký futbal, keď ho už nemôžu poriadne hrať sami, patrí k chlapskému životu.