Postiť sa pre niekoho znamená nejesť nič a prinajlepšom si dať dúšok vody a trošku suchého chleba. Pre iného je to výhradné nejedenie mäsa, pričom sa poriadne nadžgá inými bezmesitými jedlami až do prasknutia. Pre iných je pôst odriekanie sa toho, čo si obľúbil - akési trýznenie svojich chúťok a túžob až do vybičovania zmyslov. Skutočný pôst však vedie k očisteniu a uzdraveniu duše i tela. Pretože duša i telo je často choré alebo sa pred chorobou potrebuje brániť a pôst je práve takýmto liekom pre telo i pre dušu.

Kedysi naše babičky, kým ešte žili, využívali každú aj najmenšiu možnosť obetovať sv. omšu za niekoho zo svojich príbuzných. Dnes sa už toľko ľudí nehrnie do sakristií zapisovať na sv. omše – aj keď na Slovensku v niektorých dedinkách je to ešte poriadna tlačenica väčšinou však kvôli babičkám, ktoré tam ešte ako tak žijú. Babičky podvedome kdesi v srdci cítili, akú veľkú cenu má sv. omša pre spásu nielen mŕtvych ale aj živých príbuzných. O čo vlastne v obetovaní sv. omše ide? Čo sa tam deje? A prečo je tak dôležité využiť každú možnosť obetovať sv. omšu na nejaký úmysel?

Na začiatku každej sv. omše sa snažíme v úkone kajúcnosti očistiť svoje duše, aby boli dostatočne pripravené na stretnutie s nekonečne čistým, svätým, milujúcim Bohom. Väčšinou však toto posvätné ticho svojou dĺžkou nestačí na spomenutie svojich prehrešení, tobôž na oľutovanie z hĺbok srdca. Každý totiž potrebuje rôzne dlhý čas – záleží od každého, čo sa v jeho srdci udialo od posledného stretnutia s Pánom. Nie je možné na začiatku sv. omše udeliť každému dostatočné množstvo času. Preto vás pozývam, aby sme svoju dušu očistili ešte pred sv. omšou. Ako?

Dnes už tak často nevidíme v živote okolo nás, žeby niekto pred niekým kľakal. Akurát sa občas stane, že nejaký mladý romantik si pri vyznávaní lásky pred svojou milovanou pokľakne na jedno koleno. No pokľaknúť pred šéfom svojej firmy – to sa jednoducho nerobí, nepatrí a vôbec – je to jednoducho trápne.

Jediné kľačanie, ktoré zostalo ešte zo starých čias, je práve pokľaknutie pri vstupe do kostola a kľačanie v kostole pri modlitbe. A tak prichádzame k druhému úkonu, ktorý nasleduje po prežehnaní pri vstupe do kostola, a tým je pokľaknutie.

Rozlišovanie duchov, modlitby uzdravenia a oslobodenia

Každý dar, ktorý sa vyskytuje v spoločenstve, nielen vo veriacom, musí byť podrobený skúmaniu svojho pôvodu. Veď je známe pomenovanie diabla ako „Božia opica“, ktorý dokáže napodobniť rôzne zázraky a dary, len aby poplietol a zvábil človeka. Aj Sv. písmo nás vyzýva: „Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte či sú z Boha. Lebo do sveta vyšlo veľa falošných prorokov. Božieho ducha poznáte podľa toho: Každý duch ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele ie z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie ie z Boha. To ie duch Antikrista, o ktorom ste počuli, že príde a už teraz ie vo svete. (1 Jn 4,1-3)

Ako sme pri jednotlivých okultných praktikách videli, základnými príčinami, ktoré človeka k nim priťahujú je zvedavosť a túžba po moci. Lenže oni sa zdajú byť výsledkom iného problému – slabej, alebo žiadnej viery. Práve tento nedostatok spôsobuje, že človeku chýba štruktúra informácií a ochranných prostriedkov, ktoré by mu pomohli rozobrať sa vo svete ideí, ideológií a náboženských predstáv. No garanciou nie je ani krst a akási viera v štýle deizmu, či príležitostnej návštevy chrámu. Viera je dar, ktorý zadarmo a bez zásluh dostávame, no bez spolupráci si ho neudržíme. „Toto dôverné a životné spojenie s Bohom" môže  človek zabudnúť, môže oň nedbať, ba dokonca ho výslovne  odmietnuť.

Rovnako ako mágia, aj tento spôsob vyzvedania budúcnosti je prítomný takmer vo všetkých náboženstvách. Jej úlohou je odhaľovať skryté veci, minulosti, súčasnosti a budúcnosti. Uskutočňuje sa rôznymi praktikami, v závislosti od kultúrnej tradície, pričom každá z nich sleduje osobitnú logiku a prostriedky. Tak rozlišujeme veštenie s pomocou: snov (oneiromancia), predtúch, mimovoľných pohybov tela, mediálnu posadnutosť, konzultáciu s mŕtvymi (nekromanciu), sledovania letu vtákov (ornitomancia),  vnútorností obetovaných zvierat, ich posledných predsmrtných pohybov, hracích kociek, čŕt pohybujúceho sa steblového zväzku, kárt (kartografia), čajových a kávových usadenín (tasseografia), lebky (frenológia), čísel (numerológia), prírodných a nebeských fenoménov (geomancia, a astrológia) a i.

Následky mágie

Ako sme už vyššie písali, mágia priťahuje ľudí hlavne zo zvedavosti a kvôli moci, ktorú človeku ponúka. No je to tá istá falošná predstava, akú ponúkal diabol prvým ľuďom v raji (porov. Ex3), že budú ako Boh. Spočiatku sa táto predstava napĺňa v ovládaní prirodzených zákonov (choroby, prírodných javov, vzťahov), čo dodáva pocit istoty a vyvýšenosti nad ostatným stvorením, no postupne vrhá človeka do otroctva a ničí jeho ducha, ktorý nie je schopný komunikácie so svojím Stvoriteľom. Znamená to odcudzenie sa človeka tomu, kto mu dal život. Preto možno povedať, že prvým a najväčším následkom praktizovania mágie je krach duchovného života. Tento krach sa prejavuje aj v neschopnosti zrieknuť sa všetkého zlého, magickej sily, hoci človek si je absolútne vedomý ich deštruktívnej pôsobnosti na seba. Jedinou pomocou je stretnutie s Kristom v osobe kňaza, vyznanie a odpustenie. Niekedy si vyžaduje aj exorcizmus. (Jn 8,36: „Až keď vás Syn vyslobodí, budete naozaj slobodní.“)

Každé z dávnych náboženstiev bolo vo svojom kulte sprevádzané mágiou, chápanou ako prejav božskej moci, alebo ako sprostredkovateľ spojenia s ňou. Bola vykonávaná klasickými formulami, ktoré mali aktivizovať prírodné sily, aby sa prejavili v plnej svojej moci, a tak poslúžili človeku podľa jeho konkrétnej vôle.

Dôležitými pri mágii boli rôzne symboly, ako základné pomôcky. Takými boli amulety, figúrky, kresby, ihly, disky, formulky a hymny, ktoré boli pokladané za základný zdroj mágie. Druhotné zdroje tvorili rôzne zápisky, zborníky, príručky i literárne diela (napr. Homérova Ilias a Odysea), v ktorých boli načrtnuté konkrétne praktiky.

Ježiš na otázku farizejov, ktoré prikázanie je najväčšie, neodpovedá podľa vyznania z Dt 5 (Šéma Israel), ale k nemu dodáva: „...a (milovať budeš) svojho blížneho, ako seba samého“. Žijeme v spoločenstve, ktoré nám poskytuje ochranu a pomoc. Z toho istého dôvodu sa aj my musíme plne zúčastňovať života spoločenstva, aby sme druhým dávali to, čo sami očakávame – lásku.
Nájdu sa však ťažké chvíle, kedy myslíme len na seba, druhý nám uniká, alebo sa stáva iba predmetom, ktorý má slúžiť k dosiahnutiu nášho cieľa, alebo pri tom aspoň nezavadzať.