„Hm... Ako to asi vyzeralo, keď si bol viditeľný, Ježišu... Keď sa ťa mohli dotknúť, oprieť sa o teba, pozerať ti do očí, počúvať ťa svojimi skutočnými ušami, spievať, pracovať a smiať sa s tebou, kráčať vedľa teba, pozerať sa ako spíš. Mali istotu, že ich nikdy nezraníš, nezradíš, neoklameš - vždy čestný, veľkodušný, čistý... Čo by som všetko dal za to, aby som ťa takého mohol stretnúť, aby si žil vedľa mňa ako môj priateľ z mäsa a kostí? Vieš, dnes je málo takých priateľov, ktorí sa ti aspoň trochu podobajú, nikto nie je taký ako ty... Každý z ľudí je nedokonalý... Každý má svoje chyby, svoje nedokonalosti. Len ty jediný si dokonalý vo svojej vernosti, trpezlivosti, odvahe, vyrovnanosti a dobrote. Ty by si ma nikdy neodsúdil za veci, ktorým ani ja sám v sebe nerozumiem, ty by si mi úplne rozumel. Stačilo by pár slov a vedel by si, čo ti chcem povedať, nie ako niektorí, ktorým chcem niečo vysvetliť a stále triafajú vedľa, nepochopia, a tak odsúdia, odpíšu, zavrhnú. Takí sme my, ľudia, Ježišu. Obdivujem ťa, že ty chceš, že ešte stále máš záujem o priateľstvo s každým z nás...