Koľko krát sme už premýšľali nad márnotratným synom, ktorý bol tak nevďačný, že vzal otcovi polovicu jeho majetku a odišiel a všetko premárnil a pritom sme podvedome hľadali toho pravého márnotratného? Koľkokrát sme pritom mysleli na suseda, ktorý skončil vo väzení za krádeže a násilie, na kolegu, ktorý veselo kradne len sa tak chumelí a minulý týždeň mu na to prišli a teraz je s ním zle, na manželku, ktorá tak nepríjemne vždy nakričí a nakričí a potom hrá urazenú a ani sama nevie, čo vlastne chce? Na manžela, ktorý vysedáva s kamarátmi po baroch, vracia sa domov neskoro z práce, a ani do kostola nechodí, nemodlí sa... A tak ďalej a tak ďalej... Na seba však mnohokrát zabúdame.

(pozri si evanjelium - Lk 15)

V živote každého človeka sa premiešavajú ako v mixéri chvíle krásne, vzletné a očarujúce s chvíľami smutnými, ťažkými a bolestivými, ktoré by sme najradšej z nášho života vypustili, zahodili alebo ešte lepšie – žili tak, aby nikdy neprišli. Nikto z nás však túto moc nemá. A tak sa presne ako v prírode okolo nás striedajú dni slnečné, plné života a krásy s dňami uplakanými dažďom, alebo skrehnutými mrazom a chladom.

(Pozri si evanjelium - Lk 13,1-9)

„Božia spravodlivosť sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista”
(porov. Rim 3,21-22)

Drahí bratia a sestry, každý rok nás Cirkev pri príležitosti pôstu pozýva, aby sme si urobili úprimnú revíziu nášho života vo svetle učenia evanjelia. Tento rok by som vám chcel ponúknuť niekoľko reflexií k širokej téme spravodlivosti, vychádzajúc z Pavlovho tvrdenia: „Božia spravodlivosť sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista”(porov. Rim 3,21-22).

Milí bratia a sestry, ako vnímate svoje hriechy? Sú vám na chválu? Alebo sa za ne hanbíte? Bolia vás? Páčia sa niekomu druhému? Alebo niekomu ubližujú?

Od detstva je nám vštepované, že hriechom ubližujeme Ježišovi, ktorý trpel za naše hriechy.

Hnev nie je zlý ani dobrý,
zlé alebo dobré môžu byť iba slová a skutky,
ktoré v hneve vykonáme.

Hnev je v podstate veľkým darom od Boha človeku. Iste mi poviete, čo to je za hlúposť. Koľko zla taký hnev vo svete už spôsobil. To je pravda. No väčšinou si všimneme iba zneužívanie hnevu na zlo, pretože je jednoducho viac viditeľné. Hnev totiž spôsobil vo svete aj veľmi veľa dobra...

Skrytá pýcha svätca je omnoho nebezpečnejšia a zákernejšia
než verejný hriech veľkého hriešnika.

Poznáte ľudí, ktorí sú skoro dokonalí, a predsa vám na nich niečo nevonia? Je to akýsi ich pohľad zhora na všetkých okolo, postoj, ktorým hovoria: „Ach, vy ste tak nedokonalí a nemotorní ľudia, ktorí majú pred sebou ešte dlhúúú cestu, kým prídu tam, kde som teraz ja. Nuž ale snažte sa snažte, veď vám to len prospeje...“ Svojim správaním dávajú iným okolo na javo : „Ja, zdravý, čistý, dobrý človek prichádzam k tebe, chorému naskrz nečistému a skazenému stvoreniu, ktoré teraz blahosklonne uzdravím, samozrejme tak, aby to videli aj iní a prípadne mi zatlieskali...“

Najväčší boj sa odohráva v našej mysli.
Ak zvíťazíme v tomto boji, vyhrali sme úplne.
Ak prehráme,
veľmi ťažko sa udržíme oproti lavíne,
ktorú touto prehrou spustíme.

Nemýľme sa krásnym obrazom Ježiša ako nadčloveka, ktorý nemusel s pokušeniami bojovať. Aj on bol totiž skutočne skúšaný tak, ako my. Bol nám totiž podobný vo všetkom okrem hriechu. Taktiku troch udíc, ktorú diabol skúšal na Ježišovi, bude skúšať aj nás.

MBaS, nezatúžili ste niekedy byť niečím viac, alebo niekým váženejším? Nie žeby náš život bol nudný, ale keď vidíme tých slávnych, zdá sa nám, že sa majú ďaleko lepšie.

Je prirodzené túžiť po vyšších miestach, lebo sme stvorení s pohľadom na nebo, kde je náš cieľ.

Milí bratia a sestry, z času na čas je dobré zrekapitulovať svoje modlitby. Ako často to robíme? Pravda, rekapituluje hlavne ten, kto sa modlí, a kto sa modlí dosť. Pri krátkych a občasných modlitbách niet čo rekapitulovať.

Modlitba je rozhovor s Bohom, so živou osobou, preto sama by mala byť živá.

Vidíme, že modliť sa nebolo ľahké ani v minulosti. Síce vonkajšok naznačoval u mnohých horlivých veriacich Ježišovej doby postoj modlitby, ktovie, kde bolo ich srdce. Čím zbožnejší bol ich vzhľad, tým väčšiu úctu mali pred ľuďmi, ale asi rovnako rýchlo strácali pozície pred Bohom, pretože namiesto Božej odmeny si sami vyberali tú svoju pozemskú.