Prečo je pre nás, kresťanov, zmŕtvychvstanie Krista tak veľmi dôležité? Prečo Pavol vo svojich listoch doslova píše, že ak Kristus nevstal zmŕtvych, márna je naša viera, a ak len v tomto živote máme nádej v Krista – teda, ak nevstal a ostal mŕtvy ležať v hrobe, sme najúbohejší zo všetkých ľudí? Prečo je teda vstanie zmŕtvych samotného Krista tak veľmi dôležité? Nestačí to vzkriesenie, ktoré Kristus urobil Jairovej dcére, Naimskému mládencovi alebo Lazarovi? Ak nestačí, čím bolo Kristovo zmŕtvychvstanie iné? Údiv nad tajomstvom zmŕtvychvstania Krista napĺňa srdcia ľudí všetkých čias... Tak skúsme sa pozrieť na jeho zmysel a význam pre nás aj my...

Veľká noc, ktorú slávime, je príčinou spásy všetkých ľudí, počnúc prvým človekom, ktorý je zachránený a oživený v nich všetkých. Ale to nedokonalé a časné bolo iba podobou a symbolom večného a bolo vymyslené na to, aby naznačilo skutočnosť, ktorá sa teraz začína. A keď je tu skutočnosť, symbol musí ustúpiť. Keď príde kráľ, nik nenechá živého kráľa, a nejde sa klaňať jeho obrazu.

Milí misijný priatelia, kedysi, ešte za rímskych čias, bol mesiac marec prvým v roku. Preto nám doteraz nesedia nazvania od siedmeho po desiaty mesiac  (teda v preklade september až december), ktoré idú v našich reáliách až s deviateho po dvanásty. Je zaujímavé, že prvý mesiac roka bol zasvätený Bohu vojny  - Marsovi. Možno práve tento moment charakterizoval život jednej impérie, ktorá si práve vojnami a armádnou kontrolou podmanila polovicu vtedy známeho sveta.

Drahí priatelia, ponúkam vám súkromnú modlitbu pre súkromné použitie - Ruženec lásky...

Milí priatelia, keď som písal tento článok, bolo krátko po mojom návrate zo Slovenska. Som plný dojmov, ba dokonca radosti, že situácia v rodnej, domácej cirkvi, je predsa len o trochu lepšia, ako na mojom misijnom pôsobisku. Hoci porovnávať sa nedá, ba ani nemá, a už vôbec nie kvantitatívne. Veď každá pastorácia je predovšetkým o konkrétnych ľuďoch, ktorých treba povzbudiť dobrým slovom, ponaučením, katechézov, a tu nie je rozdiel, či to hovoríme jednému, alebo pädesiatim. No ak ide o vypočutie každého jedného, tu je, samozrejme, veľký rozdiel, ktorý slovenským kňazom trocha závidím.

Milí misijný priatelia,
zdá sa, že za posledný rok na našej stránke býva veľmi málo nových správ. Objasnenie je jednoduché, nikto nechce nútiť a nudiť čitateľov jednotvárnosťou svojich opisov. Preto sa vám ozývame len v prípade výnimočných udalostí, alebo nejakých zmien. A tu je ten moment, ktorý sa stáva základom nového článku. Ako to už v živote kňazov býva, po dvoch krásnych rokoch v Irkutsku, ma preložili o päť časových pásem bližšie ku Slovensku. Mojím novým pôsobiskom sa stala tzv. Severnaja, alebo Kuľturnaja stolica Rossiji – Sankt Peterburg, teda Petrohrad.

V Prvých mesiacoch nového roka obyčajne prebiehajú rôzne akcie, ktorá sa snažia oceniť ľudské úspechy minulého roka. Jednými z nich sú akcie tipu „čin roka“, v ktorej sa oceňujú hrdinské skutky. Neraz je to aj in memoriam, keď človek sám položil život za záchranu druhých. V našich očiach sú to naozajstní hrdinovia, na ktorých treba dlho pamätať. Je jasné, že je ich omnoho viac, ako tých, ktorí sa spomínajú na podobných akciách, no chcelo by sa, aby sa ani na jeden takýto čin nezabudlo.

Chceš si uctiť Kristovo telo? Neopovrhuj ním, keď je nahý. Ani ho tu neuctievaj hodvábnymi rúchami, kým si ho nevšímaš vonku, kde trpí zimou a nahotou. Lebo ten, ktorý povedal: „Toto je moje telo,“ a slovom potvrdil skutočnosť, ten istý povedal: „Videli ste, že som hladný, a nenakŕmili ste ma“ a: „Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ Tamto telo určite nepotrebuje šaty, ale čistú dušu, toto potrebuje veľkú opateru. 

Napomenutý, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som pod tvojím vedením do svojho najhlbšieho vnútra; a mohol som to urobiť, „lebo ty si mi bol na pomoci“. Vstúpil som a uvidel som slabým okom svojej duše nad tým istým okom mojej duše, nad mojím duchom, nezmeniteľné svetlo. Nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nijaké väčšie, ale pritom toho istého druhu, čo by len zažiarilo oveľa jasnejšie a všetko ovládlo svojou veľkosťou. To nebolo takéto svetlo, ale inakšie, celkom odlišné od všetkých ostatných. Nebolo nad mojím duchom ako olej na vode alebo ako nebo nad zemou. Ono bolo oveľa vyššie, lebo ma stvorilo, a ja oveľa nižšie, lebo som ním stvorený. Kto pozná pravdu, pozná ono svetlo.

Milí priatelia,

často sa obraciame k druhým o pomoc, keď si už nevieme poradiť. Tak je to aj s Bohom. Čím je väčšia potreba, týk vrúcnejšie sa modlíme. Nie je to najideálnejšie, no možno práve skrze takéto situácie nás Boh priťahuje k sebe a dáva nám vedieť i cítiť, že nás nenecháva v štichu, za čo by sme sa mali viac snažiť a neodchádzať od Neho.
Dnes sa k vám obraciam so súrnou a veľmi vážnou prosbou, ktorá sa nedá vyplniť hneď, no tiež sa nezaobíde bez neodkladnej roboty a obety.
U nás, v Irkutsku, je starý katolícky kostol, ktorý momentálne slúži ako orgánová sieň. Jedna z naších farností, prvá  z faností na Sibíri, tam má v podnájme miestnosti pod kaplnku. V tomto týždni sme sa dozvedeli, že Filharmónia, ktorá je hlavným arendátorom kostola, chce v justícii zrušiť možnosť ďaľšieho podnájmu pre nás a tým nás vyhodiť z vlastného kostola,